Mýtus: Za Mečiara sa stavalo ako sa stavalo, ale aspoň sa stavalo.

I tento mýtus je rozširovaný najmä cestárskou, tunelárskou a betonárskou lobby. Ich nostalgiu treba chápať, ide o ich korporatistický záujem. Výstavba diaľnic v takom tempe ale nebola v celospoločenskom záujme a samozrejme v navrhnutej trase v celospoločenskom záujme nie je dodnes.

Slovenská ekonomika sa v rokoch mečiarizmu potácala od desiatich k piatim. Rozkradnutie jedného celého hrubého národného dôchodku zvané "vytvorenie novej kapitálotvornej vrstvy poctivých slovenských podnikateľov - mečiarovcov" (autentický dobový citát, A. M. Húska, J. Smolec) spôsobilo ťažkú podkapitalizovanosť celej ekonomiky. Privatizácie sa diali administratívnym dekrétom za symbolické ceny a Fond národného majetku nedostal zaplatenú riadnu cenu, ale niekedy ani zníženú cenu. Nehovoriac o tom, že trhová cena bola vždy vyššia, než účtovná cena "privatizovaného" majetku. Ivan Mikloš v roku 1998 vydal prehľad o účtovných cenách "privatizovaného" majetku a sumách, ktoré FNM dostal za majetky zaplatené. Šlo o monotónnu funkciu, ktorá sa zo 100-120% za Čarnogurského dostala do hodnôt 50% za 1. Mečiarovej vlády až na 15% za 2. vlády, ale niekedy sa privatizovalo len za 5% a i tie sa odpustili. Takto sa stovky miliárd prihadzovali kelnami-lopatami roduverným vivatom. Hotovosť sa menila na luxusné vily, autá a lietadlá a odtekala do daňových rajov.

Znížený príjem štátu bol len jednou stranou mince. Tou druhou boli "pig expenses", svinské výdavky, užitočné asi ako Sunar prasatám (Viď tiež stránku Mýtus: Diaľnica nie je cesta a neslúži na cestovanie). Iný príklad: Žilina dostala trolejbusy, ktoré nepotrebovala, aby sa potrestala neposlušná Bratislava, kde si ľudia zvolili primátora, čo nechcel jasať a byť verný Vodcovi. V tom čase sa vymyslelo, že treba postaviť bližšie naokolo (tzv. D1) a tiež zbytočná diaľnica do poľských lúk, hájov a polí (tzv. D3, viď tiež stránku Mýtus D3). To všetko bez ohľadu na náklady (Viď tiež stránku Náklady.)

Celkovo bola ekonomika "ťahaná" nie výkonnosťou podnikov, ale vládnym rozhadzovaním štátneho majetku i verejných prostriedkov. Investície do diaľnic neboli pokryté rozpočtovými zdrojmi a jedného dňa musel prísť debakel.

Debakel prišiel v roku 1997, keď štát už nemal peniaze na nič a začalo obdobie štátu-neplatiča, keď si štát musel začať požičiavať stále väčšie sumy už aj na bežné výdavky. Krajina bola úplne vysatá z hotovosti, domáce banky nemali hotovosť a museli si požičiavať od zahraničných za čoraz vyššie úroky, ako štát strácal kredit a všetku dôveryhodnosť. Po voľbách vivati nechali na bežnom účte v Národnej banke Slovenska nula tisíc korún, čo znamená menej, než 500 korún.

A za týchto podmienok sa stavali diaľnice. A veru sa naozaj stavali tak, ako sa stavali: mosty cez Váh treba dnes zachraňovať po pár rokoch prevádzky, aby nespadli do rieky. Rýchlokvasená cesta pri Nitre, čo bola slávnostne otváraná ešte pred jej dokončením, sa prepadáva. Nadjazdy na tejto ceste sú postavené tak, aby sa nedala rozšíriť bez veľkých nákladov. I obchvat Žarnovice pochádza z tejto smutnej epochy "čím drahšie, tým lepšie". Dnes sa pri jeho rozširovaní musia na prekládku železnice i rieky Hron vynaložiť vyššie prostriedky, než stála jeho stavba.

Z tej doby štátu-neplatiča pochádzajú i finančné ťažkosti viacerých stavebných firiem. Niektoré už aj skrachovali. Napriek tomu si občas vivati povzdychnú, že za Mečiara sa síce stavalo ako sa stavalo, ale aspoň sa stavalo... Nie náhodou bývajú zo Žiliny...

Dnes na výstavbu diaľnic idú väčšie čiastky, než kedykoľvek predtým. Je to i vďaka členstvu krajiny v EÚ. V tej istej EÚ, ktorá sa s mečiarovsko-slotovským Slovenskom bavila len odmerane a formou demaršov, až kým sme neostali pred zavretými dverami.