Mýtus: zastavenie výstavby v roku 1998 bola chyba.

Tento mýtus je rozširovaný najmä cestárskou, tunelárskou a betonárskou lobby. Pre nich znamenalo zastavenie výstavby veľa ušlých ziskov a pre niektorých (Hydrostav, Váhostav) prispelo k ich debaklu.

Slovenský program výstavby diaľnic bol od samého počiatku chorý. Diaľničná sieť bola navrhnutá za Československa a chrbticová konštrukcia bola racionálna i ekonomicky obhájiteľná. Konfigurácia pozostávajúca zo spojnice Praha - Brno - Trenčín - Žilina - Prešov - Košice a hviezdíc okolo Prahy a Bratislavy mala maximizovať globálnu agregovanú priepustnosť cestnej siete a zabezpečiť tranzit na trase východ-západ.

Po rozbití republiky a nástupe fašizmu sa priority prehodnotili. Cieľom výstavby diaľnic už nebola výstavba dopravných komunikácií, ale "vytvorenie novej kapitálotvornej vrstvy poctivých slovenských podnikateľov - mečiarovcov" (autentický dobový citát, A. M. Húska, J. Smolec). Diaľničné spojenie Bratislava - Žilina - Prešov - Košice už nebolo optimálne, ale keďže karty už boli väčšinou rozdané medzi stavebné spoločnosti, ktorým sa do nového premiešania karát nechcelo, a vivati sa na "svoju" diaľnicu preveľmi tešili a nechceli si ju "nechať vziať", hľadali sa cesty, ako diaľnicu na Žilinu zabetónovať do plánov tak, aby sa s ňou nedalo robiť už nič iného, než ju postaviť bez ohľadu na náklady. (Viď tiež stránku Náklady.)

K tomu sa prijal súbor vivatických opatrení "diaľnicu Žiline na večné časy a nikam inam". Súbor vivatických opatrení (SVO) zahŕňa napríklad nápad pretláčať zbytočnú diaľnicu do poľských polí a lesov D3 s argumentáciou o hypotetických budúcich dopravných výkonoch a prepojení Slovenska na 40-milónový trh (rozumej: prepojenie Žiliny na Poľsko). SVO zahŕňa ďalej personálne opatrenia, aby v štátnych orgánoch (Slovenská správa ciest, Ministerstvo bližšie naokolo) vždy mali slovo vivati, pokiaľ možno zo Žiliny. Ich úlohou bolo sabotovať všetky alternatívne trasy a tak sa napríklad na hlavnom ťahu E58 Bratislava - Zvolen - Košice od roku 1995 nerobilo vyhodnotenie vplyvu na životné prostredie (EIA). V rámci SVO bola tiež zorganizovaná operácia "piesok do očí TINA", ktorá mala zabezpečiť schválenie vivatických nezmyslov ako medzinárodne akceptované trasy, čo je argument najmä dovnútra krajiny na umlčanie kritiky. (Viď tiež stránku Mýtus TINA.) Ako ideologické mimikri na obhajobu zbytočnej diaľnice D3 do poľských polí a lesov sa táto diaľnica propagandisticky pretláčala ako slovenská svojstojná diaľnica, konkurent českej diaľnice. (Viď tiež stránku Mýtus D3.) Predbehnúť, pretromfnúť, prekabátiť Čechov preskakovaním vatier a púšťaním pltí dolu Váhom sa však nedalo. Moment pravdy príde, keď treba vytiahnuť peňaženku a zaplatiť tie fantazmagórie.

Moment pravdy prišiel v roku 1997, keď štát už nemal peniaze na nič, lebo vivati rozkradli štátny majetok v hodnote jedného celého hrubého národného dôchodku krajiny. Počnúc 1997 začalo obdobie štátu-neplatiča, keď si štát musel začať požičiavať stále väčšie sumy už aj na bežné výdavky. Krajina bola úplne vysatá z hotovosti, domáce banky nemali hotovosť a museli si požičiavať od zahraničných, mnohé i skrachovali. Po voľbách vivati nechali na bežnom účte v Národnej banke Slovenska nula tisíc korún, čo znamená menej, než 500 korún.

V tejto situácii bolo jediným rozumným riešením okamžite zastaviť všetky nezmyselné výdavky, kde hrozilo, že ide len o tunely do štátnej kasy a jeden po druhom ich všetky preskúmať. Zastavenie výstavby diaľnic bolo jediným rozumným krokom, ktorý mohla urobiť akákoľvek zodpovedná vláda.

Žiaľ, akonáhle sa vivati spamätali a našli si chodníčky do nových ministerstiev, podarilo sa rôznymi habaďúrami výstavbu diaľnic obnoviť podľa pôvodných vivatických plánov. Čo horšie, Dzurindove vlády šli ďaleko za rámec pôvodných vivatických nezmyslov a úplne odpísali hlavný ťah E58 Bratislava - Zvolen - Košice v prospech bližšie naokolo, aby sa využil vedľajší efekt diaľnice, ekonomický rozvoj. Jediným pozitívom bolo opustenie nezmyselnej diaľnice D3 do poľských lesov a polí, lebo všetky prostriedky smerujú na bližšie naokolo.

Takže ak sa raz historici budú zaoberať zločinmi dzurindizmu, ťažko medzi ne bude patriť zastavenie výstavby diaľnic 1998-2001. Skôr tam bude patriť jej obnovenie na trase bližšie naokolo, ktorá trasa je tak drahá, že sa nedá financovať a technicky tak náročná, že sa nedá dokončiť.